1.deň školenia začal 9.30 otvorením brán Language Campusu v San Cristóbal de La Laguna na ostrove Tenerife kde sa začal môj 5 dňový kurz s názvom Starostlivosť o duševnú pohodu a stratégie na zmiernenie stresu pre učiteľov. Po úvodných formalitách sa 6 učiteľov pochádzajúcich z Írska, Nemecka, Belgicka, Maďarska , Anglicka a ja samozrejme zo Slovenska ocitlo v jednej triede očakávajúc nielen nové poznatky od lektorky, ale aj výmenu skúseností medzi kolegami, rôzne dialekty ale aj povahové črty typické pre tne ktorý národ. PO úvodnom predstavení sa sme vyšli von na nádvorie, kde sme sa stretli s učiteľmi z 2.kurzu, ktorý súbežne prebiehal v kampuse. Spolu nás bolo asi 20. Nasledovali Ice breaking activites ako napr. Poď do môjho domu a povedz mi kto si, odkiaľ si prišiel a prečo si tu. Potom sme mali na papier napísať 1 zvláštnosť o sebe, urobiť z papiera loptičku a hodiť ju medzi kolegov. niekoľkokrát. Keď sa hádzanie ukončilo, každý zdvihol 1 papierik prečítal čo tam bolo napísané a musel nájsť osobu, na ktorú sa to vzťahovalo. Zábavná , osviežujúca aktivita. Keďže sme sa nepoznali, snažili sme sa spojiť to čo bolo na papieri s výzorom úplne cudzieho človeka. Vonku sme boli do 11.30, potom bolo coffee break a vrátili sme sa do triedy.V triede sme sa vrátili do teoretickej roviny a pokračoval témami ako pochopenie stresu, vyhorenia, rozdiel medzi stresom a stresormi.Približne o 14.00 hod. sme to ukončili a vydali sme sa na komentovanú prehliadku mesta, ktorá trvala približne do 16.30.Kombinácia vysokých paliem a historických budov, kostolov- nádhera.

Pred hotelom som sa stretla s kolegami z Nemecka, keďže oni mali prenajaté auto a my sme mali outdoorové aktivity v národnom parku Anaga. Nádherné prostredie, krásny les, stredne ťažký terén, vlhkosť 80%, ideálnych 20 stupňov, výhľad na oceán, sem tam nejaký človek okrem nás. Prechádzka v lese - tichá turistika 5min. vnímanie prostredia, zvuky, farby, materiály - základné identifikátory v prípade núdze pre potrebu prežitia. Dnešnými témami boli základy pre team building, mindfulness, well being. Cvičili sme uprostred lesa jogu, hrali sme hru opri sa o mňa, (museli sme kráčať opierajúc sa o niekoho). Bolo to zvláštne, opierať sa o niekoho koho poznám pár hodín. Ale nejako som to dala. Dokážem dôverovať aj cudziemu človeku, ale ďalšiu aktivitu som vynechala. Mal to byť boj vo dvojiciach kedy som mala súperovi buchnúť po kolene. Vyhral ten, komu sa podarilo viac krát buchnúť súperovi, keďže to bol v tomto momente naozaj súper a nie kamarát, po kolene. Z chlapov sa stali bojovníci, ženy to brali tak trochu zľahka a ja som odmietla búchať niekoho po kolenách koho sotva poznám niekoľko hodín. Vôbec mi to neprišlo vhodné, nevidím význam ani v búchaní po kolenách niekoho koho dobre poznám. Po niekoľkých hodinách, keĎ sme prešli celý národný park a boli sme mokrí ako keby pršalo(keďže tam bola vysoká vlhkosť a hýbali sme sa), sme sa zastavili v miestnej reštaurácii na obed. Táto časť bola tiež podstatná, keďže sme boli v neformálnom prostredí, veľa sme sa o druhých dozvedeli kým sme čakali na neskorý obed. Potom sme sa rozišli a tentokrát som sa nechala odviezť do hotela belgickou kolegyňou, zase odlišná konverzácia.

Späť v kampuse. Ráno sme opäť začali rozcvičkou v kruhu na nádvorí. Postavili sme do kruhu a každý musel navrhnúť 1 cvik na uvoľnenie, strečing a všetci sme to cvičili. Na koniec ešte trochu jogy, mindfulness cvičenia a prešli sme na kreatívne aktivity. Prstové hry, hra s telom a zobrazovanie objektov na papieri. Následne sme sa presunuli do učebne a pokračovali chvíľu teóriou. Dnešnými témami boli otázky prežitia, t.j. ako reaguje naša telo v núdzových, kritických situáciach. Ako sa správame, či vieme identifikovať, že je to núdzová situácia, či má každá kritická situácia rovnaké črty a či sa správame rovnako. Rozpoznávali sme náš nervový systém, mapovali telo. PO coffee breaku sme prešli zase na praktické cvičenia vo dvojiciach.

Po rannom kruhovom cvičení na nádvorí , sme tam ešte chvíľu ostali a museli sme nakresliť portrét druhého z dvojice bez toho, aby sme sa čo len raz pozreli na papier. Katastrofa. Vrátili sme sa do učebne a dnešný deň sme venovali emóciám. Takže trochu teórie ako reagujeme vo vypätých situáciách, či nás emócie ovládajú, či ich vieme identifikovať. Hrali sme hru, že sme museli zahrať nejakú emóciu a ostatní museli hádať, aká emócia to je. Rozoberali sme , čo je emočný kompas. Znovu sme sa dali do praktickej roviny a precvičovali sme aj rôzne dychové cvičenia na ukľudnenie, ktoré fungujú vždy a všade. Učili sme sa ako regulovať emócie. Hrali sme telefónnu linku- Posuň emóciu ďalšiemu. Posledný musel uhádnuť akú emóciu sme posúvali. Hrali sme hru kedy a kde sa cítime najkomfortnejšie, najsilnejšie. Som silný keď..... a museli sme dokončiť vetu cca 6 krát a vôbec to nebolo jednoduché. Zdieľali sme praktické rady na zvládnutie emočného stresu, každý sme si povedali čo na nás funguje - nejaká mentálna ale ja fyzická aktivita. A nakoniec dňa sme si povedali o technikách pre zlepšenie spánku, t.j. vypustenie problémov a emócií z hlavy pre kvalitný spánok, ktorý je nevyhnutný pre plné pracovné nasadenie.

Posledný deň, posledný kruhový tréning na nádvorí. Po ňom precvičovanie si pravej a ľavej mozgovej hemisféry. Rôzne prstové cvičenia- pózy, pohyby tak , aby každý prst na druhej ruke robil iné pohyby. Niektoré išli samé, niektoré som ledva zvládla. Po skončení týchto cvičení sme rovno zostali na nádvorí a prišla za nami 2. skupina, ktorí mali enviromentálny kurz a preto sme sa vlastne celý týždeň nevideli, iba v ten pondelok na úvodných aktivitách. Vytvorili sme väčší kruh, keďže nás bolo 20 a lektor z druhej skupiny nás najprv pozdravil a potom povedal každého meno z našej skupiny. Po tom čo nás videl cca hodinu v pondelok. Odpadla som. Ak v tom nebola nejaká finta samozrejme. Je fakt, že vizuálne sme sa odlišovali a mohol si vytvoriť nejaké asociácie ku každej vizáži a v podstate ak plánoval nás takto ohúriť v piatok, tak si to vedome zapamätal a možno aj precvičoval každý deň. Výmena skúseností so všetkými účastníkmi obidvoch kurzov, rozlúčka s kamoškami z Čiech. Nevedeli ani ceknúť po anglicky, neviem ako to tam prežili. No boli živé a zdravé a ešte aj nadšené. Aj tak sa dá. Vrátili sme sa do učebne, zosumarizovali sme si čo sme všetko prebrali počas celého týždňa. Ani sa to nezdalo, ale bolo toho dosť. Podopĺňala som si poznámky, ktoré neboli úplné, keďže som si ch poctivo písala celý týždeň, aby som mohla praktizovať aktivity aj so žiakmi. A nasledovala reflexia samozrejme, individuálna, skupinová. Odkazy na prezentácie, knihy, práce niektorých psychológov, koučov. Na konci sme si sadli do kruhu a keďže sme každý mali priniesť niečo z našej krajiny, každého napadlo jedlo tak sme si to spoločne dali a tým sme sa rozlúčili. Noví ľudia, ich osudy, príbehy, črty korešpondujúce s krajinou z ktorej pochádzali. Dúfam, že to ešte zažijem v budúcnosti.