Pani nám dala tipy a triky na to čo robiť, čo naopak nerobiť, aké pamiatky si pozrieť a takisto nám veľmi pomohla keď sme sa snažili nájsť kartičky na autobus.

Príchod do mojej hosť family prebehol tiež hladko, kde sme sa aj so spolužiačkou rozprávali takmer 2 hodiny s pani domácou.

Deň by som ohodnotila tak 9/10 🫶

Príchod do našej host family bol tiež vpohode spoznali sme našu "host mom" ktorá nám povedala nech ju voláme Suzanne ktorá bol tiež veľmi zlatá a povedala nám aké sú jej pravidlá ale ktoré tiez trošku pozmenil kvôli našim pracovným hodinám.

Takže prvý dojem zatiaľ dobre bývam úplne v kľudnej štvrti. Večer sme išli ešte do Lidla aby sme niečo mali aspoň na večer a je to chvíľka peši od nás a veľmi pekne prostredie takže za mňa takých 8,5 Írov /10.

Prišli sme k baru ktorý bol ale ešte zavretý nakoľko sa otvára až o 12 a mi sme prišli okolo 11³⁰ na číslo ktoré sme sa nikto neozval. Tak sme čakali kým sa neotvoril aspoň nejaké dvere. Pri príchode keď sme sa predstavili manažérovi (at least I guess že to bol manažer) tak nám povedal ze o nás tak trochu nevie (jeeeeej) no ale tak aspoň sme spoznali barmana Huga a kuchára Estebana bol tam ešte jeden kuchár. Počas dňa bolo to celkom crazy lebo veľa ľudí prišlo, takže sme behali a za dnešok som stihol aj objednávať, aj s ich systémom robiť takže jupi ale boli strašne zlatí a dali nám na obed fucking Wagyu Burgir.

A keď sme prišli už znova "domov" tak sa nič také nedialo až na to ze sme zistili ze cereálie co nám ponúkala na raňajky tak dávala teraz papagájovi takže Suzanne ide bomby.

Keďže som v bare mala začínať až o 4 poobede tak som sa rozhodla ísť si pozrieť trochu mesto. Autobusom som sa dopravila ku The Spire a odtiaľ som pešo pochopila centrum Dublinu.

Po príchode do baru ma privítali dvaja veľmi milý barmani, ktorí mi ukázali priestory a aj objednávací systém. Poprvýkrát mi ukázali ako správne na dvakrát načapovať Guinness a po chvíli som mohla aj objednávať.

Highlight celého dňa? Mohla som si vychutnať svoj prvý Guinness, ktorý som predtým nikdy nemala! 10/10

Prvý deň roboty:

Na raňajky sme mali chleba s maslom. Pani domáca nám "odporučila" cerealie s mliekom. No vek cereálií sme po ochutnaní ohodnotili na obdobie predhôr. 😅

Priamym busom do robotky a najdenie prevádzky. Veľmi dobrá správa je, že sme dvaja na jednej prevadzke. O 22:00 koniec a domov prichádzam ešte za svetla. Manažér a kolegovia vyzerajú byť v pohode.👍

-kuchyna sa zatvára o siedmej (aj tak spravila exception kvôli našim zmenám)

-iba 5 minút shower time (elektrická sprcha ktora je drahá)

-iba jedny topánky dolu v chodbe

And many more, potom už len príprava ďalšieho dňa a spať

PS: tak isto milá pani Šarma ktorú sme stretli ešte na letisku a ktorá nám dala nejaké tipy na náš pobyt v Írsku

PS: na večeru sme mali kulinársky zážitok nevídaných rozmerov, sýpka zemiaková kaša, varené kúra s UHO, neidentifikovateľné šedá hmota a varená zelenina, nejako som to do seba nachádzal ale viac si už neprosím ďakujem Suzanne 😁

Poznámka: Môj zdravotný stav nie je dobrý, soplím ako hydrant a krhúňam ako tuberák, zajtra pred robotou musím ísť do lekárne a nakúpiť si lieky, keďže cez víkend chceme toho pokukať čo najviac.

Potom som bola na prevádzke a neskôr som sa vrátila do mojej hostiteľskej rodiny. Predtým som si ešte pozrela pár írskych suvenírov v jednom obchodíku.
A skoro by som zabudla – na prevádzke mi dali ochutnať nový drink, ktorý bol naozaj výborný. Bol zložený z matche (ktorú bežne nemám rada), ginu, citróna a bielka. Napriek tomu mi veľmi chutil – chválim!

Stalo sa mi pár vtipných situácii, kde starší páni chceli vidieť ako mám spravené nechty, alebo mi pochválili vlasy, ten mladý pár si dokonca chcel odfotit moje tetovanie.

Veľmi sa mi páči, že Íri majú veľmi otvorenú myseľ narozdiel od väčšiny Slovákov, či už sa to týka sexuálnej orientácie, náboženstva, rôznych preferencií.

Jednou z veľkých výziev pre mňa však stále ostáva porozumieť ich prízvuku, nakoľko veľa slov a písmenok veľmi "prehĺtajú" a tým pádom im nie je poriadne rozumieť.

dovolať našej host family ale nešlo mi to a tak isto ani písanie. Bola som frustrovaná lebo aj baterka na mobile sa mi vybila😂🥲. Tak som bola taká že,, Ema no tak sme asi skončili”. Nakoniec sme to nejako našli s obavami, ale privítali nás veľmi vrelo. Izba bola krásna, útulná, vybavená pre dievčatá( mali sme tam sprej na vlasy, vložky, fén, olej na vlasy, zrkadlo, milión vešiakov). Dali sme si sprchu a išli na večeru. Chvíľku sme sa rozprávali s domácimi o ceste a o našom dni. Oni nám aj poradili kam ísť na druhý deň, cez aké spoje cestovať, kde je aká zastávka a podobne. Potom sme sa rozlúčili a išli spať. Bol to veľmi dlhý a náročný deň- hlavne to cestovanie- ale zvládli sme to🙏.

Odviezli sme sa k nášmu ubytovaniu. Pani bola veľmi milá a má jednu mačičku, ale chodia k nej aj mačky od susedov – mačičkové nebo 😻. Mala však veľmi strmé a úzke schody a ťahať ten obrovský kufor bolo fakt niečo hrozné. A nie len jedno poschodie, ale rovno dve 😭. A ešte k tomu mi zmenili ubytovanie na poslednú chvíľu – Aysha mi písala asi hodinu pred odchodom, že bývam inde. To neboli jediné informácie poskytnuté na poslednú chvíľu. Takisto mi oznámili, že pracujem cez víkendy a že som pondelok a utorok doma, čo je... úžasné. Nikam s nikým nemôžem ísť na dlhšie trasy. No nevadí.

Takisto mi oznámila dress code. Kufor už bol dávno zabalený, ale čo sa dá robiť. Potom sme sa vybalili a keďže už bolo veľa hodín, išli sme spinkať.

Prehliadka začala centrom mesta, pán autobusár rozprával o rôznych kaštieľoch, ktoré sme videli po ceste – ale o tých napíšem neskôr, lebo ich ešte plánujem navštíviť. Prvá veľká zastávka bola Cliffs of Moher. Mali sme rozchod tak hodinu a pól. Naozaj krásne útesy. V počasí sa mi nepošťastilo – jemne pršalo, takže na fotkách je veľa hmly. Žijú tam puffiny, pozerala som po nich, ale mám pocit, že som videla len čajky 😅.

Ďalšia zastávka bola blízko mesta Burren – tam sme mali rozchod 20 minút 😂. Kamenná pláž, bolo to krásne. Po ceste nám ukazoval domčeky postavené z tých kameňov. Takisto vraj sa tam dá stanovať a liezť po skalách.

Potom sme mali obedovú prestávku – objednala som si fish & chips, aj keď mi ryby moc nechutia, ale skúsila som. Potom sme išli okolo mesta Doolin, kde niektoré domčeky majú ešte slamenné strechy. Ďalší rozchod bol v meste Galway, takú hodinku – ponechala som to hlavne na gift shopy. Bol tam aj festival 🎉.

A to bol koniec dňa – autobusár nás odviezol späť a po ceste rozprával o histórii Írska a veľkom írskom zemiakovom hladomore. Lístky na autobus stáli cca 60€. Potom som sa ešte zastavila u Adi v podniku a išla domov.

Cesta tam bola jednoduchá, G1 či G2. Pozitívum je, že je to v centre mesta a barov, kúsok od úseku Temple Bar. Privítal ma tam milý muž, ukázal mi základné veci a potom išiel domov. Nabehli tam dve baby, veľmi milé takisto.

Ja som sa na tejto prevádzke zaradila skôr na ten bar, lebo ešte som také niečo nerobila a zaujalo ma to. Moja práca je: hlavne koktaily a mocktaily, naliať nejaký pohár vínka či ginu. A keď mám čas, tak pomôžem dievčatám.

Prvý deň v bare som moc samostatne nepracovala, lebo ešte neviem, kde je čo, ale našťastie majú vypísané recepty na všetky koktaily a mocktaily. Jediný downside je, že v reštike sú samé schody 🥲

Klientela? Samé dámy a dievčatá 😂 Chalani sa tam objavujú len zriedkavo. Dnes to bolo slabé, spýtala som sa a vraj cez týždeň to býva také pokojnejšie, ale že víkendy sú fakt peklo. Ale aspoň cez týždeň majú čas sa mi venovať.

Shakovanie drinkov je fakt namáhavá robota, celé ruky ťa bolia, ale aj mrznú od toho ľadového shakera 🥶 Prvý deň mi prebehol rýchlo, čo bolo super. A aj priestory sú nádherné. A hlavne veľmi ružové ✨🍓🌷🌸🍒✨

V práci mi dnes ukázali ako sa vymieňa sud s pivom. Páčilo sa mi ze najprv mi to do podrobna ukázali a na ďalší krát som to mala spraviť ja a len ma kontrolovali. Nerobia to takto všade ale presne tak by to malo byt.

Ďalej ma naučili ako spraviť ďalší drink - pornstar martini.

Osobne môžem povedať že sa mi tu veľmi páči, mam dobru host family a takisto bar v ktorom pracujem je skvelý s úžasnými ľuďmi. Dokonca už si pomaly aj začínam zvykať na ten ich írsky prízvuk.

Sprievodca nás zobral dnu a oznámil, že prehliadka je samostatne 🥲. Akože čakala som, že tam bude s nami behať, ale nevadí. Poprechádzala som sa po Storehouse, pofotila, popozerala. Čo sa mi páčilo, bolo, že tam mali animatronickú rybu na bicykli, ktorá bicyklovala. A repliku harfy s nakreslenými strunami, kde boli senzory a keď som sa dotkla, harfa zahrala 🎶. Pri vstupe dávali každému voucher na free Guinness. Na najvyššom poschodí bol Gravity Bar, osklený s výhľadom na okolie, také írske UFO len 2 😂. Tam sa ten voucher dal uplatniť, ale mne Guinness nechutí, tak som to podarovala nejakému chlapíkovi.

Na ceste von som našla gift shop, kde som si kúpila 2 podpivníky s motívom tej ryby a plagát ryby 🐟🚲.

Ďalšou zastávkou bola Katedrála svätého Patrika. Pri východe z Guinness Storehouse boli odstavení koníčky a koče, jeden pán sa mi ponúkol, že ma zvezie ku katedrále, jasné že nie zadarmo 😂. Katedrála bola takisto nádherná, škoda že sa tu nedá pripnúť viac obrázkov. Túto katedrálu som navštívila preto, lebo vtedy pán autobusár z toho predchádzajúceho zájazdu spomenul, že tam je pochovaný Jonathan Swift. Má tam sochu od trupu hore na stene. Nádherné vitráže. Podľa audiosprievodcu sa také vitráže čítajú zľava zdola, potom sprava zdola a až nakoniec ide stredný zdola, keď sú tri.

Potom som sa išla najesť do Mannings Bakery na klasické írske raňajky. 2 vajíčka, 2 páročky, 2 plátky slaninky a kúsok írskeho mäska? S chlebíkom, maslom a čajom.

Na pláne ďalej bolo múzeum whiskey, ale na to som nemala dopredu kúpené lístky a zmeškala som časové okienko. Pol hodinu na ďalšiu prehliadku sa mi čakať nechcelo.

Potom som išla na prax. Výhoda je, že mám prevádzku v strede mesta a keď si dobre naplánujem cestu, viem toho pozrieť dosť pred robotou. A v robote bolo viac ľudí ako deň predtým. Dali mi dnes ochutnať nealkoholickú Piña Coladu. Dobrá bola 👍.

A po tom, čo ma pustili, som vyšla von a ešte bolo slnko. Nechcelo sa mi ísť domov. Tak som si sadla na strešnú záhradu nejakého baru, pila ľadovú drť s príchuťou mango a jedla suchú bagetu z Tesca, zatiaľ čo sa mi telefón nabíjal v bare. Potom som išla domov.

Ďalej som sa presunula do baru kde robí Filip a Lukáš, stretla som ich manažéra a aj niektorých kolegov. Opäť sa mi potvrdilo akí milí sú Íri. Ich manažér nas nechal objednať si čo len chceme a dal to všetko na účet podniku, veľmi štedrý pán. Neskôr sme si s chalanmi ešte vyšli trochu von.

Dnešný deň bol viac o zážitkoch a upevňovaní kamarátskych vzťahov. Spolu si začíname viac a viac zvykať na Írsku kultúru 🫶

V piatok, keďže som bol chorý tak som celý preležal pokúsil sa nabrať silu na víkend.💪

Ps: Fotka je čisto ilustračná.

Z Howthu sme pokračovali do Malahide parku, kde sme absolvovali prehliadku hradu a navštívili záhradu so skleníkom, v ktorom boli aj motýle. Prezreli sme si park a videli aj írsky futbal, ktorý mi veľmi pripomínal lakros. Po prehliadke sme boli unavení, tak sme si ľahli na trávu a trochu si oddýchli – pri nás pobehovala krásna veverička. Bolo to veľmi príjemné a tiché miesto, ktoré nám dobre padlo. Dokonca sme na chvíľu aj zaspali 😂.

Cestou domov sme autobusom videli odliv a pláže, kde sa ľudia kúpali. Pani Šarma nám porozprávala zaujímavosť – keď je odliv, ľudia chodia pešo cez piesočnú pláž až na ostrovy v strede mora. Musia však dobre vystihnúť čas, lebo ak sa voda vráti, musia späť doplávať – celkom haluz 🤪😁.

Večer sme sa doma najedli a išli spať. Bol to veľmi zaujímavý deň plný zážitkov.

Pozerala som na lodičky a na most, ktorý sa zdvíhal. V zemi na chodníčku boli tmavomodré svetielka, v ktorých boli plastové rybičky a hviezdy 🐠🐟⭐. Škoda, že som ich nevidela, ako svietia.

Chcela som si ten prístav prejsť od jedného kraja až ku druhému, len tam bolo nejaké clo, aj keď tam neboli žiadne hranice, tak som tam nešla. Ale vedľa toho bola taká červená bója, na ktorej bolo napísané, ktorým smerom a ako ďaleko by sa človek musel na lodičke plaviť. Napríklad Hamburg bol 665 míľ.

Potom som išla späť domov na izbu a do roboty. Deň bol obyčajný, viac ľudí ako normálne, ale v pohode. Uvidím cez víkend.

Tak som sa išla opýtať, či sa to nedá nejako obísť. Pani mi povedala, že keď pôjdem s turistickou zájazdovou agentúrou Wild Rover, tak ževraj pas nepotrebujem. No uvidím 😋.

Potom som išla pozrieť The Famine Memorial – boli to sochy pri rieke Liffey. Ďalej som bola navštíviť dom Oscara Wilda a sochu oproti v parku. Prehliadka domčeka bola zaujímavá aj 40-minútové video o jeho živote a tvorbe.

Na konci prehliadky pán odporučil prechádzku po Dubline, kde sú rôzne miesta spojené s ním. Ako napríklad kostol, kde bol pokrstený, jeho rodný dom, divadlo - kde mal prednes a tak ďalej. Prechádzka viedla aj cez Trinity College, ale tam sú potrebné lístky (už som tam raz chcela ísť, len som nevedela, že sa mali kúpiť dopredu), tak som išla len okolo.

Nie je to náhoda, že má Dublin toľko literárnych zastávok – je to totiž UNESCO mesto literatúry 📚✨.

Tam som stretla klauna, ktorý mi spravil psa z balóna 🎈, a videla som cyclebus alebo čo to bolo – asi 20 ľudí tam sedelo a pedálovalo, šofér a dvojmetrový chlap v sukničke a tanktope s pompoms povzbudzoval tých 20 😭.

Potom som išla na prevádzku – a hrozné niečo. Veľa ľudí, veľa zamestnancov, moc drinkov som dnes nenamixovala, skôr som nosila ľad či poháre. Ale cez víkend tam došli dvaja poriadni barmani a niečo nové mi ukázali. Napríklad – keď shakujem shaker, mám ho shakovať skôr lakťami, lebo keď to budem robiť zápästím, môžem si spôsobiť zdravotné problémy. Aj ako sa to ľahšie otvára, lebo to ide fakt ťažko 😭.

Piatok bol úplne úžasný! Mohli sme si aj trochu pospať, keďže si nás Chris zavolal až na 15:00 – v meste sa totiž konal nejaký rugby zápas (honestly, IDGAF 😅), čo znamenalo, že bude plnka. Takže sme im večer vypomáhali.

Aj keď som sa toho trochu obávala, že to bude totálny chaos, našťastie nebol (thank God). Stretli sme kopu ľudí, ktorí tam ani nerobia, ale aj takých, ktorých sme ešte nemali možnosť spoznať – takže aj keď to bola fuška, hodnotím to 10/10.

Keď sme skončili, Chris nám povedal, nech sa usadíme, že nám dá najesť a môžeme si dať drinky on the house. Takže sme sa parádne najedli, a medzičasom prišla aj Ari, ktorá dostala ten istý treatment ako my – hard working crew 💪. Dali sme si nejaké drinky a okolo polnoci sme odchádzali.

Ale povedali sme si, že chceme zažiť aj trošku nočného írskeho života, tak sme zamierili do centra a usadili sa v Pillar Bare – strašne popiči miesto so šarmantným barmanom Floriánom, aka Floria. Očividne sme stratili pojem o čase, keďže sme domov dorazili o 4 ráno v sobotu. Hihi.

Začal predsa víkend :)

S našou drahou slovenskou spojkou Šarmou sme sa dohodli, že nám spraví prehliadku po zaujímavých miestach. Ako prvé sme zavítali do prístavu západne od Dublinu. Zavítali sme tam preto, lebo často sú tam videné tulene – a nám sa to podarilo! Videli sme dvoch mládencov. Ďalej sme pokračovali na hrad – Malahide Castle. Bol plný zaujímavých historických mixov, opustený bol až v 20. storočí, čo je veľmi zaujímavé. Po prehliadke hradu sme pokračovali prehliadkou záhrad a... no čo vám poviem, nie som fanúšik biológie 🤣

Ale vyzerali pekne.

Vrátili sme sa okolo piatej večer a ja som zamieril rovno do postele – ešte sa doliečujem.

Poznatok: Až do tohto dňa som si myslel, že MHD je v Dubline spoľahlivá. No 3 z 5 busov meškali, dva dokonca viac ako 10 minút. Budem na to musieť myslieť, aby sme všade prišli s časovou rezervou.

Prešli sme si nádherný Herbert Park blízko našej prevádzky, navštívili ďalších členov našej skupiny – Aďu a Emu – v prevádzke na druhej strane tohto parku, kde som skúsil Guinness (na to, že nemám veľmi rád pivo, toto neuškodilo). Pozreli sme si Trinity College, ktorá je ako čarovná, tak aj lákavá. Bolo nám trochu ľúto, že taký college life my na Slovensku nikdy nezažijeme – bolo to niečo majestátne.

Nanešťastie, stará knižnica, ktorú sme chceli (hlavne Filip) navštíviť, bola už zatvorená. Nevadí – nabudúce. Potom sme sa presunuli do trochu väčšieho parku s názvom Saint Stephen’s Green, kde sme si na chvíľu sadli a pozorovali čajky. Neskôr sme navštívili veľmi rušnú Grafton Street, kde majú všetko – od obchodov so šperkami, cez Disney a LEGO store, až po Group of Revolutionary Communists of Ireland (Filipa aj zastavili 😄). Bola sranda.

Nakoniec KFC a domov. No deň to bol úspešný.

Ale najprv štvrtok – kedy sa toho veľa nedialo. Pripravovali sme prevádzku na piatkový nával – a ešteže sme tak spravili! Piatok bol masaker ako nikdy predtým. Toľko jedla a drinkov, ktoré som poodnášal… a našťastie som rozbil len jeden tanier – a ten bol, chvalabohu, prázdny. 😅

Ale čoho bolo najviac... bolo bordelu. Posledné dve hodiny našej smeny som strávil leštením príborov. No vyplatilo sa – po smene sme od nášho úžasného Chrisa dostali fenomenálne krídelká a hranolky, spolu s kokteilom pre každého zdarma.

Prišla nás navštíviť Aďa a spolu sme z One Balls Bridge odišli – predsa len, piatoček, tak si ideme užiť, nie?

Tak sa teda išlo – mesto, zábava a hlavne úžasní ľudia. Nakoniec sme skončili v skvelom bare s názvom Pillar Bar, tam sme dali pár drinkov a užívali si úžasné pesničky od DJ-a. Zostali sme až do záverečnej, ktorá bola o tretej ráno – takže sme prišli domov a už len odpadli.

Bol to úžasný deň.

Keď sme dorazili do Karen’s, ako typickí Slováci sme išli rovno za čašníkom, že máme rezerváciu – no s ich typickým rude správaním nás skoro vykopali von, že nech to skúsime ešte raz. Tak sme vyšli von... a rovno znova vošli dnu – tentoraz sme čakali pri dverách, kde nás už pozrel v systéme a „usadil“.

Objednali sme si jedlo aj drinky. Ja som stihol mať aj dance battle s Patriciou, čo som podľa mňa vyhral – ale tak whatever. Ako veľmi šikovný jedinec sa mi podarilo rozbiť pohár s mimózou a obliať sa, takže yes...

Jedlo bolo úplne úžasné, aj pitie – takže Karen’s úplne odporúčam, 10/10. Keď sme odišli, ofc že som rovno išiel do Penneys, aby som si kúpil čisté oblečenie. Potom sme pokračovali do parku, kde sme si na chvíľu sadli a kecali – už aj s Lukášom.

Odtiaľ sme znova zamierili do Pillar Baru, lebo ako sme zistili – barman bol veľmi, veľmi očarujúci. Z pôvodného plánu byť tam len hodinku na jeden drink sa stalo, že sme tam boli asi do polnoci. Ale aspoň nám DJ zahral „Vyjebala rešpekt“ 😄 a zoznámili sme sa aj s ďalšími barmankami – Suki a Angie.

Nakoniec už len príchod domov, kde sme sa snažili nezobudiť domácich. Ale deň ako celok? Úplne že 10/10 leprikonov. 🍀

Preto sme boli len v Phoenix Parku (Páirc an Fhionnuisce). Aj tam nás zasiahol dážď, ale vyšlo aj slnko a mali sme možnosť spoznať sa s takýmito krásnymi domácimi. Čo by nespravili pre trocha mrkvy!

Keďže bol ale veľký koncert na druhej strane tohto parku, doprava bola úplne ochromená. Busy vôbec nešli. Cestou tam som na prestupný bus čakal 40 minút – a aj tak som nakoniec išiel pešo, lebo som sa ho nedočkal. Cestou späť som si radšej zobral taxík 😉 – čo sa ukázalo ako dobrý nápad, keďže baby čakali na bus 2 hodiny 🤣🥲.
MHD a urgentný príjem = 2:0 pre Bratislavu.

Rekapitulácia týždňa

Keďže sme v polovici pobytu, treba si rozložiť karty na stôl, aby sme mohli popracovať na tom, čo sme zanedbali počas prvého týždňa.

✅ Zlepšenie komunikácie v angličtine – na 100 % splnené. Bez angličtiny to tu jednoducho nejde – a to je dobre! 😄
✅ Výstup z komfortnej zóny – tiež sa napĺňa.
🔜 Zdokonalenie odborných znalostí – na to si ešte počkáme do konca budúceho týždňa.

Hovorí sa, že od polovice to ide rýchlejšie... tak uvidíme 😇🧐

Potom bola síce mierne nasr*ná, ale aspoň nám opäť dala pracovné veci...

Taktiež sme dnes išli do ZOO, ale keďže pršalo, veľa zvierat ani nebolo vidieť, takže sme boli trošku smutní. Ale tak – nevadí, no.

Odtiaľ sme sa išli najesť do úplne úžasnej pizzerie Sona (alebo tak nejako sa to volalo). Cenovo bola tiež dosť dobrá na miestne pomery. A odtiaľ sme znova zamierili do Pillar Baru, kde sme si zahrali Uno a Faraóna s barmanom 😆😆

Hneď ako sme prišli, spravili sme smrteľnú chybu... prišli sme až ku baru. To sa ale nesmelo – takže sme hneď dostali vynadané. Menu nám bolo hodené na zem a na hlavy sme dostali personalizované čiapky s popismi, ktoré radšej nebudem opisovať – neboli úplne korektné ani slušné. 😄

Jedlo bolo úžasné a drinky tiež. Súčasťou reštaurácie bola aj menšia zábava – koleso šťastia, resp. koleso strápnenia, pri ktorom sa musel Filip zúčastniť tanečného súboja. No bolo to fakt skvelé!

Po tom nasledoval bar z predošlého dňa, kde sme mali v pláne zostať tak na jeden drink a asi hoďku... no zostali sme skoro do polnoci. Užívali sme si skvelú náladu, slovné hry (ja aj drinky zadarmo 😎) a neskôr aj spoločnosť veľmi priateľského barmana Floriána, ktorý sa k nám pridal na pozvanie jedného nemenovaného červenovlasého člena.

Okolo polnoci sme prišli domov a zvalili sa do postelí, spomínajúc na ďalší úžasne strávený deň.

Tam sme videli srnky a kŕmili ich – boli nádherné 🥰. A prvýkrát sme zažili pravé írske počasie – ako sa mení z úplného lejaku do krásneho slnka. Bolo to veľmi pekné. Ja som si ešte popozerala park, stromy boli nádherné, a potom som sa vybrala späť do mesta.

Vo Phoenix Parku sa večer konal nejaký kovbojský koncert, takže tam išlo veľmi veľa ľudí a autobusy meškali aj polhodinu. Našťastie som našla jeden, ktorý meškal len 5 minút – čiže super 🤪.

V meste som ešte pokukala pár obchodov, kúpila ovocie a išla domov.

Neskôr sme si spolu zašli aj do baru, kde sme sa zoznámili s jedným Írom, ktorý pracoval v bare, kam sme sa vybrali. Snažili sme sa ho naučiť hrať Farára, ale veľmi to nechápal, tak sme nakoniec skončili pri Une.

V nedeľu sme si zašli do Dublin ZOO, ktorá je podľa mňa nádherne spravená. Je to vlastne ZOO umiestnená v strede parku, takže zvieratá majú rozsiahle výbehy.

Začala som chápať, prečo Íri chodia na semaforoch aj na červenú – čakať na zelenú totiž trvá celú večnosť. 😅

Víkend som si veľmi užila a opäť nás to trošku zblížilo. Páči sa mi len tak sedieť s ostatnými v bare a hrať karty, aj keď je to asi niečo, čo by som na Slovensku nerobila.

Trošku som si tam pochilovala a stretla som aj týpka, ktorý mi povedal, že hneď vedľa bolo vidieť prístav Howth, kde sme boli v sobotu – tak som bola prekvapená.

Potom som išla na bus domov a rovno spať.

Náš pôvodný plán bol ísť sa pozrieť do knižnice Trinity College Library, ale po príchode do areálu sme zistili, že si to musíme zarezervovať deň vopred. Tu sa nám trošku pomenili plány, ale zvládli sme to – hneď na mieste sme si to bookli a vymysleli nový plán.

Rozhodli sme sa navštíviť Dublin Castle, ktorý bol od našej prevádzky vzdialený asi 300 metrov. Po odchode z areálu som si to namierila rovno do kaviarne Costa – ich kávu mám rada všade, kde sú. Je silná a chutná. Aj dezerty majú výborné, hlavne citrónový chlieb – ten som mala v londýnskej Coste a bol parádny.

Zaujímavé je, že tu v Dubline cappuccino stojí okolo 4,60 až 4,90 €, a flat white 4,30 €, čo nechápem – keďže flat white má v sebe double espresso a je tým pádom silnejší 🤷🏼‍♀️.

No každopádne, po kávičke sme išli do hradu. Kúpili sme si študentské lístky bez sprievodcu, ktoré nás vyšli 6 €. Super cena – a dostali sme aj knižky. Mali tam oddelené skrinky na batožinu, do ktorých sme si nechali ruksaky, aby sme sa mohli pohodlne pohybovať po hrade.

Hrad bol krásny a zaujímavý. Mal nádherné miestnosti s krásnymi obrazmi. Ja celkovo milujem kultúru a úplne sa vyžívam v týchto umeleckých priestoroch. V hrade sa nachádzal obrovský trón, ktorý postavili pre návštevu kráľa Juraja IV. v Írsku v roku 1821. O kúsok ďalej bola veľká tanečná sála – bola úchvatná a pri pohľade na ňu sa mi chcelo hneď tancovať. Bolo by to kúzelné. Dokonca túto sálu navštívila aj kráľovná Alžbeta II., ktorá tam mala osláviť svoje 60. narodeniny.

Po skončení prehliadky sme sa rozhodli navštíviť Christ Church Cathedral Dublin. Najprv sme váhali nad lístkami, ale povedali sme si – a čo, aj tak sme tu iba raz. Lístky nás vyšli okolo 10 € na osobu a dostali sme aj brožúrky. Katedrála bola nádherná, s krásnou architektúrou. Boli tam dokonca aj katakomby – tie síce neboli až také zaujímavé ako to, čo bolo nad nimi, ale stále to malo svoj význam.

Po prehliadke sme boli hladní a išli sa najesť. Akurát po jedle bolo trištvrte na päť a my sme sa vydali do reštaurácie. Dnes sme mali fakt plno. Behali sme všade možne – ja som obsluhovala a objednávala, Michal bol za barom. Lenže ako som behala a načahovala sa, stal sa mi malý úraz – zrazu som nevedela ani chodiť. Myslela som si, že mi vyskočila bedrová kosť. Vtedy som skončila s robotou a manažérka ma poslala, aby som zašla do nemocnice.

Dohodla som sa s Martinom, že pôjde so mnou. Po práci som si to ledva odkráčala domov a po príchode som bola rada, že som vôbec došla.

V utorok sme sa vydali pozrieť do zámku Malahide, kde sme si zaplatili aj prehliadku so sprievodcom. Je zaujímavé počúvať ich históriu, keďže o nej nič neviem. Zámok Malahide je veľmi pekné miesto, no bohužiaľ sme nemali dosť času pozrieť si aj záhrady, lebo som sa ponáhľala do práce.

V bare si čoraz viac zvykám na prostredie.
Začínam si navykať na celý ten small talk, ktorý sa odohráva pred objednaním – ale aj keď idem len niekam do obchodu. Small talk mi nikdy veľmi nešiel, takže som rada, že sa tu v ňom môžem zdokonaliť.

V robote bola ale maximálna pohoda. Dosť veľa ľudí si objednávalo drinky, tak ma ich učili aj robiť. Pýtali sa ma, v čom sa chcem zlepšiť. Povedal som, že v drinkoch, tak ma nechali za barom. Atmosféra je veľmi dobrá. Aj keď si niečo nepamätám alebo neviem, každý mi všetko s trpezlivosťou vysvetlí. Večer, po smene, mi kuchár pripravil ich špecialitu – kačacie krídelká (Duck Wings).

Poznatok:
Zistil som, prečo sú ľudia v Dubline milí, aj keď niečo neviem opísať po anglicky. Oni veľmi dobre vedia, kde začínali. Len si zoberme našu prevádzku: manažér je Brazílčan, jeho asistentka je Číňanka, kuchár je Rumun a traja čašníci sú tiež z Brazílie. To znamená, že každý začínal na minimálnej úrovni angličtiny – a každý to chápe.

Teším sa na ďalšie dni v práci plné vzdelávania. :)

Potom som išla do roboty, bolo málo zákazníkov, takže som stihla upratať celý bar pred 22:00.

Írsko je pekná krajina, ale asi by som tu nikdy nechcela žiť. Barmanka, ktorá ma učí, robí dve roboty – jednu na rent a druhú na ostatné?? 😳

Dnes som išla do Severného Írska – do Belfastu a na Giants Causeway. Najprv sme sa zastavili pri Giants Causeway. Jemne poprchávalo celý čas, ale hlavne hrozne fúkalo, až mi pončo trhalo zo mňa. Pekné miesto, len tam bolo turistické centrum a vstup doň stál 70 €?? To kto by im platil na osobu???

Dalo sa zviezť autobusom alebo zísť po vlastných dolu ku Giants Causeway. Cestou dole som išla po svojich, ale hore som sa vyviezla, lebo s tým vetrom sa fakt nedalo. Stálo to jeden pound, takže úplne v pohode.

Ďalšia hlavná zastávka bolo mesto Belfast. Tam sme mali aj sprievodcu, ktorý nám rozprával o histórii Belfastu a Severného Írska (stručný výcuc: nemajú moc v láske katolíkov 😂). Takisto chvíľu hovoril o Titaniku. Chcela som sa aj prejsť na ten dry dock, odkiaľ Titanic vyplával, ale nebolo moc času, čo bola škoda. Ale nevadí.

Mali sme ešte rýchlu zastávku pri Dunluce Castle – iba na fotečku a späť do autobusu 😂.

Ľutujem, že som si nezobrala pas so sebou, lebo tento výlet sa mi nakoniec moc nepáčil. Neboli sme pozrieť The Dark Hedges, a takisto som mala pocit, že sa každý niekam ponáhľa?? Ten sprievodca v Belfaste rozprával strašne rýchlo, asi sa niekam ponáhľal. Nebola som jediná, čo si to myslela.

Dorazili sme späť do Dublinu okolo 20:00. Potom som išla hneď domov a to bol môj deň.

Potom som mala v pláne ísť sa pozrieť do parku Saint Anne's. Niečo sa však stalo s autobusom, keď som tam išla, takže sme museli všetci prestúpiť na iný. Nakoniec som do parku dorazila a popozerala ho.

A ešte jedna vec – veľmi sa mi páči, že tu majú všade ihriská a otvorené brány pre ľudí. Hocikedy si môžete len zobrať loptu alebo niečo a ísť si zahrať, čo chcete – na dosť veľkú plochu zelene s bránkami. To je veľké plus, pretože je to zadarmo a na Slovensku takých miest veľa nemáme – skoro vôbec. Čiže toto je podľa mňa veľmi fajn, rovnako ako aj to, koľko parkov tu majú 🥰.

Poznatok: Vedomosti o drinkoch a homároch 😊
Cieľ: Všetko si zapamätať 😂

Keď som po robote vystupoval z autobusu pri ubytku, netušil som, že to bude môj poslednýkrát...

Začnem, pre mňa veľmi netypicky, sebakritikou. Po príchode na ubytko som si chvíľu poležal a išiel sa osprchovať. Mohla byť tak polnoc (domov som z roboty prišiel o 23:15). Pred spaním sme boli plní dojmov z ďalšieho vydareného Erasmus dňa, tak sme sa rozprávali asi do jednej ráno. Pripomínam, že nešlo o hlasné rozprávanie – všetci sme už ležali v posteliach, neprekrikovali sa, len sme sa rozprávali.

O jednej nám volala pani domáca, že nás počuje. Ospravedlnili sme sa a išli spať. Čas začiatku spánku mám podľa hodiniek 00:57 (berte odchýlku tak 10 minút). O 4:33 bola odoslaná správa (ktorú som si prečítal o 9:00 ráno, keď som vstal), že ju naďalej vyrušujeme a že ak nemienime rešpektovať ich pravidlá, môžeme odísť. Pripomínam, že v tom čase sme spali 3 a pol hodiny. 🧐

Skrátim to: zvrtlo sa to na vyhadzov – a nie všetkých, ale jedného môjho spolužiaka. Všetko sa riešilo cez WhatsApp, pretože tak sa zrejme rieši vyhadzov z ubytka. 🤣😂

Podľa pravidla jeden za všetkých, všetci za jedného sme aj my dvaja ostatní povedali, že odchádzame s Lukášom. Agentúra bola veľmi promptná – našla nové ubytko a dokonca preplatila aj taxík z jedného ubytka na druhé.

To, čo sa dialo v robote, bola ale iná káva.
Všetkými vítaný som si miešal drinky, obsluhoval – proste nebolo sa na čo sťažovať.

Autobus odchádzal o 8:10, bola som rada, že odchádza tak „neskoro“, lebo zničená som bola z nedostatku spánku 😂. Boli tri pickup pointy. Ja som išla na ten prvý, čo bol najďalej, aby som si sadla na dobré miesto – a aj tak ma šofér posadil k oknu, kde bola tyčka v strede, takže som ani poriadne okno nemala. Dosť neférové 😕

Prvá zastávka bolo mesto Kilkenny. Sprievodcu sme mali úžasného, rozprával nám o histórii mesta a jeho zaujímavostiach aj s humorom 😂. Rozpustili nás tam na hodinu a pol. Ja som sa bola pozrieť do rôznych workshopov, lebo mesto je známe rôznym umením.

Druhá zastávka boli Wicklow Mountains – pekná príroda, zas poprchávalo, čo je nové 😂. Tam nás nechali behať 30 minút max.

Predposledná zastávka bola Glendalough a jeho dve jazerá. Tam sme mali turistiku na dve a pol hodiny. Bola som sa pozrieť na nižšie jazero aj vyššie. Dokonca som aj videla kačičku 🦆. Keby som sa mala niekedy vrátiť do Írska na dovolenku, tak iba na turistiku – ich mestá ma moc neťahajú 😂.

Posledná zastávka bola u chovateľa ovečiek. Porozprával nám o ovečkách a ukázal, ako jeho psy naháňajú ovečky – veľmi vycvičené psy. Pes, ktorého nám prezentoval, bol ešte v tréningu a bola to jeho jediná fena – volala sa Sky, border collie. Potom nám dal pohladkať a odfotiť sa s mladými jahniatkami. Neboli až také malé – a tá, ktorú som ja držala, bola fakt ťažká 🐑.

Tento výlet bol kratší oproti ostatným, takže späť do Dublinu sme dorazili o 19:00. Ale zatiaľ môj najobľúbenejší. Ako som už spomínala – do Írska len na turistiku 😋.

P. S.: Ešte pridám k môjmu druhému príspevku o meste literatúry – vtedy som to nevedela, ale ten biely most, ktorý pripomína harfu, sa volá Samuel Beckett Bridge. Nám to povedal sprievodca ako pikošku na ceste naspäť, tak som to muse la doplniť 😁.

Dnes som bola s kamarátom barmanom pozrieť voskové múzeum, kde sa nám podarilo vybaviť lístky zadarmo. Určitá časť bola spravená ako cesta minulosťou s audiom, takže som sa dozvedela veľa zaujímavostí o histórii Írska a ich významných osobnostiach.

Ďalšia vec, ktorú som si veľmi zamilovala, sú parky — je ich tu naozaj veľa. Človek si môže v kľude ľahnúť do trávy a oddychovať. Toto by som napríklad na Slovensku nevedela urobiť, pretože to u nás nie je až tak bežné, podľa mňa.

Práca v bare ide tiež veľmi hladko.
Dnes mi jeden pán — pravidelný zákazník — povedal, že si všimol, ako som sa zlepšila. Vraj si pamätá, ako som v prvý deň stresovala, lebo som vôbec nevedela, aké pivo odo mňa chce. A teraz sa vraj vieme dorozumieť aj bez slov. Je to veľmi príjemný pocit, keď si niekto všimne váš pokrok.

Kolegovia mi dnes dokonca povedali, že keby som sa rozhodla vrátiť sa späť do Írska, môžem im pokojne dať vedieť — a rovno mi ponúknu prácu.

Veľmi sa mi tu zapáčilo.

Ráno sme sa zobudili na správu v group chate, ktorú Suzanne poslala o 3:44 (akože... neviem, kto si myslela, že si ju v tom čase prečíta, ale whatever). Obsah bol ten istý ako vždy, len napísaný tým jej typickým uštipačným a nepríjemným spôsobom — tak, ako to len Suzanne vedela.

Lukáš jej odpísal, že sa ospravedlňujeme, ale že sme vtedy už vážne spali. No a po tejto správe prišla už len tá osudová — že si môžeme pobaliť veci a odísť.

Pôvodne to malo platiť len pre Lukáša, tak som sa nachystala a išla do práce. No ako som vystupovala v Ballsbridge, zrazu mi zvoní telefón — že sa máme vysťahovať všetci. Fňuk.

Volala som Chrisovi, ktorý našťastie úplne chápal situáciu a povedal mi, nech sa nestresujem s prácou a v kľude sa idem presťahovať.

Prišla som domov a už pri dverách stála Suzanne. Snažila sa obhájiť, že to nie je nič proti nám, len proti Lukášovi (dík, Lukáš 😅). Tak sme sa presťahovali k Iwone — strašne zlatá pani z Poľska.

Keďže izba ešte nebola uprataná a upratovačka mala prísť až poobede, išli sme do centra, že sa aspoň najeme. Xian Street Food — úplná popičovka, to jedlo bolo fakt top.

Cestou naspäť sme strávili skoro dve hodiny v autobuse, lebo boli zápchy... ale čo už.

Sadli sme si do neďalekého parku na trávu, užívali si čerstvý vzduch a konečne plnohodnotné raňajky. Nakoniec sme mali väčšie oči ako žalúdky — polovica nám zostala aj na večer. Dúfal som, že čerstvý vzduch mi pomôže s migrénou, no nestalo sa. Zostal som teda na izbe. Neskôr sa rozpršalo ako divé, a zrazu som bol rád, že nie som vonku.

V pondelok do roboty. Keďže bol začiatok týždňa, nebolo toho veľa na práci. Na prevádzke sme boli len ja, Filip a naša kolegyňa Rosie. Dali sme sa s ňou do reči — o našej hostiteľke, o škole, a dokonca aj o lákavo znejúcich tunajších kuchyniach. Dostali sme kopu tipov, kam sa ísť najesť po práci: úžasná pikantná čína, nezabudnuteľná India, čerstvá grécka kuchyňa...

Rozhodli sme sa navštíviť čínu. Nebola ďaleko a bola otvorená do polnoci. Ľudí ako maku — a ani sa nečudujeme prečo. Všetko voňalo, na stoloch misy tých najúžasnejšie vyzerajúcich rezancov, kuraťa, knedlíkov a polievok. No my sme boli v nebi!

Ja som si dal ich špeciálne rezance — boli vynikajúce. Filip si dal preslávené hranolky s chrumkavým kuraťom, pokryté korením všetkého druhu. Bolo to neuveriteľné, a za tú cenu som si myslel, že som v nebi. Povedali sme si, že sa sem musíme vrátiť.

Po výdatnej večeri sme zamierili naspäť domov. Po takom dobrom jedle už zostáva len jedno — dobrý spánok.

V noci z utorka na stredu sme si s chalanmi pred spaním vymenili pár myšlienok. Po zalahnutí do postele sme sa rozhodli trošku porozprávať. Po ani nie desiatich minútach sa nám ozvala pani domáca, že nevie spať a či nemôžeme byť trochu tichšie. Ospravedlnili sme sa a stíšili sa. Do pätnástich minút sme zaspali. Čas hovoru bol presne 0:42 v stredu, zaspali sme okolo jednej — to je pre príbeh dôležité.

Ráno sme sa zobudili na správu v skupine, ktorú pani domáca poslala o 3:44 ráno. Písala, že u nej nie je normálne, aby študenti mali v takom čase zapnuté svetlá a rušili spánok ostatným v dome. Ak to nedokážeme rešpektovať, môžeme sa ráno zbaliť a odísť.

Keď sme si to prečítali, cítili sme len krivdu a zmätok. Odpísal som jej, že o tom čase, keď poslala správu, sme už všetci spali. Nie je naša chyba, že aj tie najjemnejšie zvuky prejdú cez steny. Ospravedlnil som sa a napísal, že sa to už nestane.

O 40 minút mi odpísala, že si môžem zbaliť kufre a ísť. Chcel som to riešiť osobne, no Suzanne sa rozhodla trucovať v izbe a komunikovať len cez WhatsApp. Ozvala sa mi agentúra a začalo sa vysťahovanie.

Pôvodne sme si mysleli, že problém bol len s tou jednou nocou. Neskôr sme sa od našej triednej učiteľky dozvedeli, že vraj sa na zvuky z našej izby zobúdza už tri noci. Čo je zvláštne, lebo sme sa doteraz nerozprávali. Jediné zvuky, ktoré mohla počuť, boli moje a Martinove smrkanie, Filipove chrápanie alebo keď niekto zašiel na záchod.

Keby nám aspoň oznámila, že má s niečím problém, možno by sme to dokázali napraviť. Ale ona sa rozhodla si to nechať pre seba a použiť to proti nám.

Long story short — neskôr sme zistili, že má problém len so mnou. Martin a Filip mohli zostať. Martin sa rozhodol pridať ku mne, a keďže pani domáca nechcela nechať len jedného, museli sme ísť všetci.

Neskôr nám Suzanne ponúkla ešte jednu šancu, ale museli by sme sa „zlepšiť v správaní“. To som si už nedal — nemal som v pláne tam zostať ani o deň navyše.

Našťastie prišla pani Ayesha z agentúry — úžasná, nápomocná a milá. Zohnala nám bývanie u pani Iwone — Poľky, zdravotnej sestry, matky dvoch synov (14 a 17), troch psov a dvoch mačiek. No to vám poviem — šťastnejší byť nemôžeme!

Máme raňajky aj večere, ktoré sa nedajú porovnať s tými od Suzanne. Pani je milá, dá sa s ňou viesť konverzácia, dvere sa dajú zatvoriť, máme tlak v kohútiku, žiadne obmedzenia na elektrickú sprchu a izba je asi dvakrát väčšia. Jasné, je to trochu ďalej od centra a práce, ale dá sa.

Koniec koncov — sme šťastní. A osobne si prajem, aby nás Suzanne vyhodila skôr, lebo tu sa mi páči oveľa viac.

(Foto: cesta taxíkom od Suzanne ku Iwone)

Fotka zo šatne po skončení smeny.

Švrtok bolo zatiaľ najviac ľudí čo som tu zažil. V piatok to bude ešte horšie. Každopadne som celý dnešok bol na poziici čašník. Zmenu som skončil s "Good job, Martin!" Slová pani manážérky, hodinu po tom čo som jednu objednávku rozdelil na 2 stoly.🤣 Mal som ísť na stôl 15 išiel som s prvou polovičkou objednávky na stôl 20 a keď som sa vracal pre zvyšok, uvedomil som si, že som mal ísť na stôl 15. :) Vsetko sa vyriešilo na nedostal som, s prepačením, žiadneho zdrba. Priam by som povedal, že ma dnešok bavil.

Pred robotou som ešte stihol v meste vybaviť suveníry, takže toto hodnotím tiež ako úspech.

Poznatok:

Komunikácia so mnou ako so študentom je na úplne inej úrovni ako na slovensku. Tu to berú tak, že aj oni na začiatku robili chyby, takže "mám na to narok".

Celá táto skúsenosť mi mega moc otvorila oči. Iní ľudia, iná krajina, iné všetko — a zároveň rovnaké. A ešte, aby som nezabudla — dokonca nám dali ochutnať ich tradičnú brazílsku sladkosť. Veľmi dobré! 🥰

Potom som si ešte docapovala pifká, pofotili sme sa, rozlúčili a odišla som. 😭😭
Ešte som si išla trochu prečistiť hlavu do prístavu Dún Laoghaire, kde som už predtým bola. Sadla som si k moru, znovu som videla tulene — krása 🥰. Trochu fúkalo, ale nevadí — pekne svietilo slniečko, čiže faajn 🤪.

Potom som išla domov — všade bolo počuť koncert Dua Lipy.
A taaak.

Veľa vecí som sa tu naučila – nielen o práci v bare, ako správne miešať drinky, robotu hlavného barmana či barebacka 😅. Ale aj o komunikácii, o zodpovednosti, o tom, aké je to pracovať s úplne cudzími ľuďmi v inej krajine.

Zlepšila sa mi angličtina, viem rozpoznať ich prízvuk (väčšinou 😬), viem si vypýtať, čo potrebujem, a viem zvládnuť small talk. To je veľké plus.

Zároveň som sa naučila aj nové veci o Írsku – o ich histórii, o ich spôsobe života. Počúvala som príbehy sprievodcov, videla som miesta, ktoré sú krásne, aj keď prší každý druhý deň 😂. Spoznala som ich humor, ich mentalitu, ich srdečnosť.

Táto skúsenosť mi veľa dala. Nielen zručnosti, ale aj pocit, že niečo zvládnem sama. Že sa viem postarať o seba, že viem fungovať v novom prostredí, že si viem poradiť aj vtedy, keď veci nejdú podľa plánu.

A aj keď som už unavená, a aj keď niektoré dni boli fakt náročné, vôbec to neľutujem. Keby som sa mala rozhodnúť znova, išla by som. Možno nie na to isté miesto, ale určite znova.

Budem na to všetko spomínať. Bola to skúsenosť, ktorú neľutujem 💚🇮🇪.

Pracovala som už v hoteli, reštaurácii, kaviarni — ale v bare ešte nie. Som rada, že ma zaradili práve tam, kde som bola, a tým pádom mi to opäť pomohlo posunúť svoje znalosti o kúsok ďalej. Naučili ma, ako sa ktoré pivo čapuje, že niektoré penia viac, iné menej. Učili ma, ktoré pivo má mať väčšiu penu a ktoré takmer žiadnu. O týchto veciach som predtým nemala ani poňatia — a teraz ich dokonca viem aj aplikovať.

Okrem pracovných a odborných zručností mi ukázali aj svoju milosť a pohostinnosť, vzhľadom na to, ako nás vrelo privítali do svojho kolektívu. Som veľmi rada, že som absolvovala Erasmus práve v Írsku, v Dubline — a obzvlášť, že som mohla byť v The Morehampton s tak úžasnými ľuďmi.

Keď sme dorazili na miesto, no není čo povedať — nádhera! 😍
Pokochali sme sa, mali sme asi hodinu a pol, čo ubehlo veľmi rýchlo. Aj dlhšie by som tam vydržala, ale nevadí — krása 🥰.

Po návrate do Dublinu Sophie oslavovala narodeniny, tak sme si išli sadnúť do reštaurácie Pink. Oslávili sme, pokukali večerné mesto, išli do baru a potom domov.

Veľmi dobrý deň. Tie Cliffy sú fakt nádherné — odporúčam!
Prvýkrát som išla cez cestovku, lebo sprievodca krásne všetko vysvetlí (na Cliffoch sa kocháte sami). Ale druhýkrát by som už išla sama autobusmi — aby som sa mohla kochať ako dlho chcem.

Šichta bola v pohode. Bolo tam najviac zamestnancov, čo som zažil, a zároveň najmenej zákazníkov. Po robote som utekal rovno do postele — zajtra vstávam skoro...

Vrátili sme sa o siedmej večer. Zostal som už v meste, neoplatilo by sa mi ísť na ubytko, pretože o 21:00 sme mali rezervovaný stôl v reštaurácii — Sofia mala narodeniny. S Lukášom sme už o 20:30 stáli krásne oblečení pred reštauráciou Pink. Už podľa názvu vám musí dôjsť, že je celá ružová.

A aby to malo grády — práve prebiehal Pride pochod. Ženy tradične meškali, takže sme dvaja nahodení chlapi vstúpili do ružovej, celoženskej reštaurácie ovešanej LGBT vlajkami. Rehotali sme sa na tom riadne 🤣🤣.

No nič, ženy prišli — vtedy zábava skončila... Ale nie, práve v tom momente začala plakať moja peňaženka. V bare Sex on the Beach za 12,50 € je fakt extrém. Na ubytko sme sa vrátili preplneným ranným busom a išlo sa spať.

Hneď na začiatku musím priznať, že som sa na príchod sem tešil menej než na odchod odtiaľto. Či to bolo spôsobené tým, že celé minulé leto som strávil pracovaním v Španielsku, neviem presne povedať. Čo však viem povedať, je, že tento názor sa mi počas pobytu úplne zmenil.

Naučil som sa naplno využiť všetko, čo mi Dublin ponúka — užiť si to a zároveň nabrať skúsenosti v oblasti gastra. Musím povedať, že gastro v Dubline funguje lepšie než v Bratislave. Zároveň má mesto samo osebe také priťahujúce čaro. Proste cítil som sa tu ako doma. Až na ľavostrannú premávku — na tú nadávam ako pohan. :)

Erasmus je výborný. Spoznal som novú kultúru, urgentný príjem, zdokonalil som sa v jazyku... A ak sa nejaké problémy objavili, agentúra ich promptne riešila. Preto odporúčam budúcim ročníkom — keď pôjdeš, nebudeš ľutovať. 😇

Ako som už písala v predošlých dňoch, naučili ma, ako veci fungujú v bare — a opäť som si uvedomila, že každá krajina a každá prevádzka funguje inak. Som veľmi vďačná, že mi chalani z The Morehampton dali príležitosť začleniť sa do kolektívu a naučiť sa aspoň základy práce v bare: ako čapovať pivo, základy miešaných drinkov a podobne.

Táto stáž ma naučila, ako si sama poradiť s rôznymi problémami — a aj to, že robiť chyby nie je problém, pretože sa stále len učím. Človek sa nikdy neprestáva učiť, a som veľmi vďačná, že mi kolegovia dávali rôzne tipy a triky, ako si poradiť v rôznych situáciách.

Svoj voľný čas som si tiež užila takmer na maximum.
Pár dní navyše by mi určite nezaškodilo, ale čo sa dá robiť. Časom som si zvykla aj na ich prízvuk, a nerobilo mi to už taký problém — dokonca som si všimla, že pri niektorých slovách to ťahá aj mňa k tomu ich štýlu výslovnosti.

Írsko je naozaj krásna krajina s ešte lepšími ľuďmi.
Neľutujem ani sekundu, ktorú som tam strávila. Dublin sa mi zapáčil natoľko, že uvažujem, že sa tam vrátim na dlhší čas, ak to bude možné.

Každopádne, som veľmi rada, že som mohla byť súčasťou programu Erasmus. Je to určite zážitok, ktorý by som každému odporučila zažiť.

Piatok však bol veľmi zaujímavý. V reštaurácii bol opäť nával, pretože sa v meste konal koncert Dua Lipy. Začalo to pomaly, ale tak rýchlo, ako sa to rozbehlo, sa cez dvere začali hrnúť ľudia. Chaos stúpal, práca sa kopila. Jediné šťastie som mal, že som bol len do 18:00.

Predtým, než to celé začalo ísť dolu kopcom, som si ešte prehodil pár posledných slov s manažérom Chrisom a s „banánom“ Hugom. Som rád, že práve s týmito dvoma som mal poslednú smenu — keďže som ju mal aj prvú. Sú to úžasní ľudia a som vďačný, že som ich stretol. Ak niekedy pôjdem čo i len okolo, určite sa zastavím.

Po smene som si prešiel trochu mesto. Keďže nové ubytovanie je trochu ďalej, neunudil som sa a išiel som rovno domov. Na zajtra som si naplánoval sólo deň plný cestovania a nákupov — no to bude zábava!

"You have to start a day worthy of three pens — one to use, one to lose, and one to give away."
— Chris

PS: Fotografia prvých raňajok u novej domácej. To zlepšenie sme cítili nielen v našich žalúdkoch, ale aj v našich srdciach.

Rozhodol som sa navštíviť najväčší obchodný dom v Írsku — Dundrum. Cesta tam trvala skoro dve hodiny, takže som vstával už o siedmej. Úprimne, centrum samo o sebe bolo pekné, ale obchody v ňom nič pre mňa.

Ďalšia zastávka bol menší obchodný dom — St. Green Shopping Centre. Tam som sa zastavil v pár obchodoch so suvenírmi a potom šup do parku na menší oddych. Už bolo skoro dvanásť, čas na obed — a ten som mal naplánovaný v indickej reštaurácii Diwali, odporúčanej mojou kolegyňou.

Očakával som nejaký street food, no našiel som elegantnú reštauráciu s príjemným prostredím, skvelým jedlom a personálom na nezaplatenie. Jedlo bolo úžasné a odchádzať odtiaľ o 40 € ľahší mi vôbec nevadilo — no bomba.

Nasledovala séria menších obchodíkov, kde som dúfal, že nájdem darčeky pre rodinu a priateľov. Nakoniec sa mi to podarilo v ďalšom suvenírovom obchode — a, samozrejme, zase som minul mailand.

Ďalšia zastávka už niesla aj problémy. Mal som zájsť na druhú stranu Dublinu — hodinu a pol od centra, na sever. Problém bol, že batéria v telefóne bola na kritickom minime. Začal som rozmýšľať, kde si ho môžem nabiť, aby som sa nestratil niekde na okraji Dublinu. Nakoniec som našiel nákupné centrum, kam som dobehol s 1 % a odchádzal s 20 % — víťazstvo.

Okolo ôsmej som sa stretol s Martinom. Spolu sme sa mali vydať do reštaurácie Pink na oslavu posledného večera v Dubline. Pridali sa k nám aj Ema a Sophie. Dobre sme sa najedli, porozprávali a potom ešte trochu zábavy v obľúbenom Pillar Bare — a domov.

Bol to úspešný deň. Už nás čaká len balenie a odlet. Domov som sa tešil — už mi bolo dlho. Ale na celý výlet budem ešte dlho spomínať. Bolo to fajn.